Odtiene čiernej keramiky /projekt/

 Tento projekt bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za obsah článku.

 Bolo to dávno, keď mi kamarát, ktorý  pomáhal pri  archeologických vykopávkach, doniesol malú, čiernu, očividne starú nádobku. Vraj zadymovanú. Pre mňa nesmierne vzácny dar, ktorý sa však onedlho rozbil. V snahe zlepiť nádobku, som skúmala črepy, skúšajúc, ktorý kus kam patrí. Pri pohľade zblízka som zbadala na vnútorných stranách niekoľko odtlačkov prstov človeka, ktorý nádobku kedysi vytvoril. Dlho som o ňom rozmýšľala, o človeku, ktorý sa z dávnoveku prostredníctvom svojho diela prihovára. Je to čosi, čo nesmierne zbližuje, toho človeka z pradávna s prítomnosťou a nami.

Krátka história zadymovanej keramiky.

V múzeách nájdeme tisíce  vzoriek črepov pochádzajúcich z najstarších čias, ktorých základné zafarbenie je tmavosivé, alebo čierne a nesú na sebe badateľné stopy po leštení hladkým nástrojom.

Ukážky dôkladne preleštených, zväčša sivých, ale aj čiernych nádob pochádzajú od keltských hrnčiarov, podobne, ako veľká časť do čierna pálenej keramiky neskorého laténu.

Koncom stredoveku sa čierna keramika opäť výraznejšie objavuje vo väčšine stredísk strednej a východnej Európy. Celé stáročia ju vyrábali hrnčiarski majstri napríklad v okolí Michaloviec, Pozdišoviec, ale aj v Šaštíne, Šiveticiach, v Komárne, menej v iných centrách hrnčiarstva. V Komárne dokonca „ čierni hrnčiari“ mali od roku 1718 svoj osobitný cech. V Šaštíne zadymovanú keramiku vyrábali do konca 30- tych rokov 20. storočia. V Pozdišovciach po 2. svetovej vojne obnovili jej výrobu dôsledkom absolútneho nedostatku surovín  pre výrobu glazovaného riadu.

V súčasnosti výroba zadymovanej keramiky zanikla, pravdepodobne zmenou životného štýlu stratila funkčný význam. Ukončením aktívnej činnosti hrnčiara a majstra ĽU p. Mihóka z Kurimy sa už nikto na Slovensku nezaoberá tvorbou uceleného sortimentu tradičnej zadymovanej keramiky. Kým v okolitých štátoch sa nájde zopár dielní s jej produkciou, u nás sa výroba môže dostať na zoznam zabudnutých technológií.

 

Foto : Gabriela Kováčová

Stavba vlastnej pece je dobrodružstvo.

Pri plánovaní stavby pece je potrebné brať do úvahy priestorové podmienky miesta, kde bude stáť a očakávania obsluhy. Stavbu je treba tzv. ušiť na mieru.

Vyberám si miesto v miernom svahu, vykopem jamu  na základy. Pec poslúži na výpaly s maximálnou teplotou do 1000 st., preto jej plášť môžem postaviť z obyčajných plných tehál, z časti recyklovaných, ktoré mám na sklade. Na ohnisko a dno pece použijem tvrdé šamotové tehly. Plášť omietnem niekoľkými vrstvami hlinenej omietky. Vhodná hlina sa nachádza aj na pozemku, piesok si doveziem.

Konštrukcia pece je fúziou laténskych dvojkomorových pecí a vypalovacích zariadení v Potisí v Maďarsku. Na záver stavby, po mnohých pokusoch a omyloch, vytvorím nad ohniskom rošt z  tvrdých šamotových tehál, ktoré lúčovito poukladám na dva paralelné stredové múriky. Pec je hotová, namaľovaná. Zdobí ju starý špirálovitý motív, ktorý bol používaný v rôznych variáciach od neolitu.

Foto: Gabriela Kováčová.

Tvorba keramiky.

Vytvoriť zmysluplný sortiment zadymovanej keramiky vnímam ako výzvu. Prečo? Tento druh  keramiky nie je funkčný, aspoň nie v zmysle dnešných predstáv o riade. Neposlúži nám ako hrnček na rannú kávu, váza plná vody zanechá nepríjemné dôsledky na nábytku, zabudnime na obedovú súpravu zamatovej čiernej farby. Tak predsa... Prečo, načo? Kvôli čomu a komu? Odpovede na tieto otázky hľadám a čiastočne ich aj nachádzam.

Plánujem vytvoriť 180 ks nádob, ktoré budú rozdelené do troch skupín. Jednak to budú kópie pravekej keramiky od neolitu cez dobu bronzovú po latén a dobu rímsku. Kópie vytvorím príslušnou technológiou zaužívanou v danej dobe. Napríklad ručné modelovanie tvarovo zložitejších amfor gávskej kultúry je dobrodružstvom tvorby. Spôsob, ako ich spraviť, je treba vymyslieť. Myslieť, ako niekdajší hrnčiari.

Druhú skupinu budú tvoriť nádoby inšpirované keramikou minulosti, nebudú však ich kópiami. Do tretej skupiny zaradím keramiku vlastnej tvorby.

A načo nám dnes poslúži zadymovaná keramika? Všade tam, kde nám jej pórovitosť bude k úžitku. Väčšie nádoby na uskladnenie zemiakov, menšie na cibuľu, cesnak, soľ, koreniny. Vynikajúce sú črepníky, svietniky, lampičky, ale aj tienidlá. Dózy na čaj, pekáče sa dajú použiť aj na ohni.

Výpaly keramiky.

Vypaľovanie novej, vlastnoručne postavenej pece je dôvod na hrdosť... iste, v prípade že vám ju nekazia záľudné myšlienky typu, čo ak som niekde spravila chybu, bude mať ťah, vykúrim ju na potrebnú teplotu, nepraskne?

Teraz si povedzme niečo o technologickej podstate tvorby zadymovanej keramiky.

Ako z názvu vyplýva, tá súvisí s poslednou fázou výrobného procesu, s výpalom.  Pokiaľ sa nám podarí ukončiť výpal hlbokou redukciou, keramika môže byť čierna. Prakticky to znamená, na záver výpalu, po dosiahnutí teploty do 800 st., priložiť do pece smolné drevo, príp. Iný   dymotvorný materiál a tesne uzavrieť všetky pecné otvory. Voľný uhlík z dymu sa ukladá do pórov keramiky.

V Pozdišovciach na vypaľovanie používali brezové a osikové drevo, ktoré samo o sebe produkuje veľa dymu. Pri zadymovaní sa však použila aj vlhká obilná slama. Na západnom Slovensku do pecí prikladali drevo smolnaté, borovicové, smrekové a pod., ktoré je bohaté na živice.

Pálili sme tri krát, do 900 stupňov. Prvý výpal z hľadiska zadymovania nebol úspešný, dostali sme málo dymotvorného materiálu do pece. Ďalšie dva boli aj rýchlejšie a zdarilé.

Nález

Na záver mi dovoľte skonštatovať, že nie každá snaha vedie k vytýčenému cieľu, ale žiadna nie je márna. Každá nesie v sebe zárodok budúceho úspechu, niekedy  nečakaného. Vtedy hovoríme o šťastnej náhode.

Preto doporučujem každé voľné jesenné popoludnie tráviť výkopovými prácami základov budúcej pece. Určite nie je jedno, kde. Podmienkou je kamenistá pôda, ideálne miesto, kde ste pred desiatimi rokmi vyvážali sutinu spod starých podláh počas prestavby domu. Potom ste miesto splanírovali, zasadili trávu a....šťastne zabudli naň. V takomto prípade sa môže stať, že sa na toto miesto dostalo niečo, čo si na vás a vašu snahu za tie roky počkalo. Vy už týždeň rúbete krompáčom do zeme, premiestňujete skaly a balvany, až mimochodom sa pozastavíte na chvíľu nad zelenkastým šutrom s inou váhou, než obvykle. Zrazu zistíte, že to, čo držíte, nie je ani kameň, ale niečo zabalené do zvetralého plátna. Odstránite obal a v rukách držíte zlepenec mincí.

 Strieborné mince z poslednej tretiny 17. storočia s podobizňou litovsko – poľského kráľa Jána Kazimíra Vasu ll a Leopolda l. Habsburgského. 350 rokov boli skryté niekde pod podlahou domu. Kto ich skryl a prečo? Patrili jemu, alebo ich ukradol? Prečo ich nepoužil, utiekol, zomrel? Odpovede na tieto otázky by boli aspoň tak zaujímavé, ako samotný nález.

Literatúra:

F. Kalesný: Čierna keramika na Slovensku. Múzeum 28/2, 1983, 21-29.

Ester Plicková: Krása hliny

Post-MedievalArchaeology 33 ( 1999),  DAVID DAWSON and OLIVER KENT, Reductionfiredlow- temperatureceramics

SzabadfalviJózsef: A magyarfeketekerámia, Corvina, Budapest, 1986, 9-11 str).