Výpal horizontálnej pece.

Text  A. Holíková

Foto  E. Dudzíková   

  Počas prvého septembrového piatku sa už po štvrtý rok schádzame na mieste činu, archeologickej lokalite, nálezisku otomanskej kultúry z doby bronzovej, Várhegy / v preklade hradný vrch/ v Nižnej Myšli neďaleko Košíc. Priatelia a kamaráti, niektorí prvý krát, iní opakovane, prichádzame s úmyslom vypáliť keramiku a vlani postavenú horizontálnu hlinenú pec s prepašovanými prvkami anagamy / čiastočne podľa Olsena – Kiln book/, a samozrejme aj pomôcť s ďaľšími prácami na lokalite. V pláne je aj každoročná zábava s hlinenými omietkami. Braňove vyhlásenie, že tento rok dokončíme výmaz na chalupe za palisádou v nás evokuje pocit straty niečoho krásneho zo života. Nikto mu neverí ao to viac je prekvapujúci otvárací ceremoniál novoomietnutej chatky so šampanským a prestrihávaním červenej (!) pásky. Braňa podozrievame z chystania politickej kariéry...

     Pôvodný plán sobotňajšieho výpalu pece som zmenila na základe predpovede nepriaznivého vývoja počasia na piatok. Zhromažďujeme svoje vysušené nádoby okolo pece tešiac sa z každého podareného kúsku. Vliezam do pece, poskytujúc zrejme zábavný pohľad trčiacich nôh z otvoru. Prvá fáza nakladania sa nazýva pecný pôrod, dúfam, že včas sa odtiaľ prirodzene dostanem. Predýchavam klaustrofobické predstavy o zrútení klenby, tak mi bude treba, ak som ju zle postavila, ostanem pochovaná za živa.  Obecenstvo sa rozhoduje, či už teraz nezakúri s milou predstavou vyúdiť svojho blížneho. Kámoši.  Vo svojom osamelom rozpoložení v útrobách pece si predstavujem ako džinovatiem a tiahnem sa von komínom na hornom konci. Vopred sa krvilačne rozhodujem škodiť a neplniť žiadne požiadavky. Veď počkajte! Keď zábava graduje pri predstave kremácie vopred naporcovaného nebožtíka, je mi jasné, že som prišla o niekoľko kôl ohnivej vody. Inšpiráciou zrejme slúžia moje pokyny v zmysle „podajte mi stredne veľkú nádobu s priemerom otvoru 12 cm“. Vraj mám pokračovať kusom stehna, alebo či nechcem teraz ľavú ruku...

Okrem malých nádob nakladám aj zopár rozmernejších. Keďže sa chystám páliť prvýkrát v takomto type pece, dôkladne si premyslím polohu každej nádoby. Veľké kusy nesmú prekážať ťahu pece, malé musím polohovať aj tri na seba, šetriac pritom priestor. Nakladám samozrejme od komína najprv menšie kusy, keďže v týchto miestach  sa pec zužuje. Postupujúc ku vchodu sa priestor zväčšuje čo do výšky aj šírky. Prichádzajú na rad väčšie nádoby. Väčšina keramiky  je vyplnená slamou. Jednu veľkú, skôr širšiu nádobu ukladám asi 60 cm hlboko za  vchodom s vedomím, že sa pravdepodobne stane obetou pre bohov. Vďaka svojmu tvaru ochráni ostatné nádoby pred priamym ohňom, ale nebude prekážať ťahu. Je plná minuloročných orechov a rok nevypálená, do žiadnej pece sa mi zatiaľ nezmestila.Kvôli nedostatku priestoru v peci zavrhujem myšlienku na prepážku z tehál za ohniskom. Prvý konkrétny poznatok z nakladania je, že som mala dno pece pri jej stavbe dôkladnejšie upraviť, určite  aj schodovito bez terénnych nerovností. Tento nedostatok odstraňujem dobovými škridlami podávanými Janom,mojim spolupáličom,pod nádoby.

    O pol ôsmej večer rozkladáme mierny ohník v predpecnej jame. Súbežne s naším výpalom Eva páli keramiku v jame, poskytujúc pri tom osvetlenie. Keďže pec ešte nebola vypálená, musíme ju počas prvých dvoch hodín z jamy pomaly zohrievať, zbavovať vlhkosti a nedovoliťvystúpiť teplote v peci nad 120 °C. Kúrime odrezkami z ihličnanov. Čidlo na meranie teploty je umiestnené takmer v polovici dĺžky pece, trochu bližšie k ohnisku, v prostriedku keramického nákladu pece. Plánujem kúpu ďaľšieho čidla na meranie a porovnanie teplotných rozdielov v rámci pece. Po úvodných vyše dvoch hodinách, okolo desiatej večer posúvame ohnisko stále bližšie k ústiu, nakoniec už oheň horí v peci. S výpalom postupujeme veľmi opatrne, oheň treba krotiť, pec má dobrý ťah. Napriek tomu po štyroch hodinách sa ešte plameň neobjavuje na hornom konci v komíne, i keď jeho postup v priestore je viditeľný. Som absolútne sebaisto vyrovnaná s vývojom výpalu, zo skúsenosti viem, že sa neriadi striktným plánom a výhradne našou vôľou ho usmerniť. Proces napriek nedočkavosti neskúseného okolia je treba viesť  v pokornej a citlivej spolupráci s pecou, jej potrebami, živlami. Pamätám si začiatočnícke úzkostlivé sledovanie výkyv teploty počas výpalu a sama som takmer šokovaná z toho, ako ma takmer nezaujíma, čo hlási teplomer. Sledujem celkový proces, vývoj, snažím sa analyzovať, pochopiť.

Prvé náznaky charakteristicky sústredeného plameňa z komína po piatich hodinách sprevádza nadšenie. Spomínajúc na výpaly s Petrom Tomsom, vysvetľujem dôvod vzniku čierneho dymu a dočasného poklesu teploty po priložení dreva, varujem pred nadmiernym nákladom paliva. Krásna úloha, zábavná výmena názorov so spolupáličom, poučenie v každom kroku, proste živý proces. Poslednú hodinu udržujeme teplotu nad 900 °C, čo je viac, ako v danom historickom období bolo dosahovaných. Neriadime sa striktne dobovým očakávaním, na Várhegy – i pálili keramiku v jame.

    Bez väčšieho boja, napriek nie celkom suchému palivu po deviatich hodinách končíme výpal okolo 930°C posledným priložením smolného dreva.Vyplňujeme celý páliaci priestor a spolu s uzavretím všetkých pecných otvorov veríme vo vzniknutie redukčne vypálenej (zadymovanej) keramiky. Jano neúnavne a obetavo zakladá  horúčavou sálajúci vchod tehlami, škridlami, utesňujúc ho násypom zeminy. 

Výsledok

Pec chladne celú sobotu, v nedeľu okolo desiatej ráno je v nej 200°C, čo značí správny čas pomaly odvetrávať. Všimnem si medzery v násype a viem, čo môžu znamenať. Napriek tomu, po odstránení tehál a materiálu z vchodu, som pri prvom pohľade do pece trochu sklamaná z hnedej farby na veľkej nádobe. To ešte neviem, že jej opačná strana a vnútro po orechoch, ako aj veľká väčšina nádob položených ďalej smerom ku komínu, sú všetky takmer absolútne čierne. Od 13,00h, napriek chladnému a vetristému počasiu začnú chodiť prví návštevníci podujatia Návrat na Várhegy. Keď je okolostojacich záujemcov o vykladanie pece dosť, beriem si do rúk palice a s ich pomocou dostávam nádoby von z teplej pece. Keramika sa už dá chytiť holými rukami. Nezvládam svoje nadšenie, pri každom krajšom kuse vykrikujem od radosti. Takáto nálada je značne nákazlivá, každý žiari, prichádzajú prvé finančné ponuky za nádoby. Sklamaného Ukrajinca, s pôsobivou postavou a menom Ruslan odmietam prvého s tým, že nádoby sú nepredajné. Nechávame ich na Várhegy. Koniec vykladania, pozerám sa na žiarivé tváre kolegov, kamarátov, ktorí tlieskajú. Viem, že oni majú na tomto úspechu prinajmenšom toľko zásluh ako ja, tak sa pripájam k potlesku. Janovi, spolupáličovi, sa vrhám rovno okolo krku.

P.S.

Okrem veľkej nádoby, rozrážačky plameňov, ktorá  mierne praskla, žiadna neutrpela škodu výpalom. Väčšie kusy boli vytvorené z michalovskej červenice s ostrivom z riolitu, niekoľko menších bez ostriva. Veľkú nádobu, rozrážačku  som modelovala z hlinených šúlkov, menšie čiastočne vytáčala na pomaly sa rotujúcom drevenom kruhu. Táto technológia, podotýkam, nie je celkom pôvodná - k nej dojde, keď podľa plánu keramiku vyrobím z miestnej hliny.